Mona Lisa: Zdroj: pixabay.com
“A to je všetko?” pomyslela som si sklamane, keď som sa konečne dostala na rad a mohla som sa pozrieť na Monu Lisu. Svetoznámy obraz, ktorý dodnes vyvoláva množstvo otázok. Tajuplný úsmev Mony Lisy ukrýva tajomstvo, ktorému vedci doposiaľ neprišli na kĺb. Mala som 17, do Paríža sme išli zo školy a návšteva múzea Louvre bola povinnou jazdou každého turistu. Okolo maličkého obrazu sa hemžilo množstvo ľudí, snažiac sa urobiť si čo najlepší záber. Svoje rozčarovanie som pripisovala očakávaniam. Asi boli priveľké a čakala som… Ani neviem, čo. Oddelila som sa od hlúčika ľudí a vybrala som sa skúmať iné obrazy, ktoré ma pohladili na duši. Väčšinou to boli krajinky. Les, príroda, na ktorú som sa mohla pozerať donekonečna… Sekciu moderného umenia som preletela rýchlosťou blesku.
“Cítila si niečo?” spýtala sa ma spolužiačka Ľubica. “Nie,” priznala som sa. Bolo na nej vidno, že taktiež má podobnú skúsenosť. Zasmiali sme sa na tom, že sme kultúrne ignorantky, ktoré nevedia naplno oceniť skutočné umenie. Aj profesorka nad nami len mávla rukou. Veď čo sa dá čakať od 17-ročných žiab?
Podobný pocit som zažila v Ermitáži. V múzeu v Petrohrade. Tam som sa vybrala ako dospelá žena. 35 rokov je dostatočne zrelý čas na to, aby som vedela oceniť umenie. Zistila som, že to skutočné, čo je vo mne, sa na svet díva inými očami. Nezaujali ma svetoznáme maľby a sochy, ktoré boli obklopené všadeprítomnými japonskými turistami.
Vďaka knihe AllatRa od slovanskej spisovateľky Anastasie Novych, som pátrala po starovekých pamiatkach, ukazujúce spoločné duchovné Znalosti celého ľudstva. Keby som nečítala AllatRu, asi by som okolo nich prešla podobne, ako väčšina návštevníkov múzea. Teraz som si ich vychutnávala ako skutočný poklad. Stála som tam v tichu a pokoji. Nič viac mi nebolo treba.
Už niekoľko rokov na stene nám v obývačke visí obraz Agapita Pečerského. Namaľovala ho Anastasia Novych a obraz je skutočným fenoménom umenia. Mnohí ho prirovnávajú k obraze Mony Lisy, no to, čo cítim z neho, sa s Monou Lisou nedá porovnať. Jeho oči. Oči svätca, ktorý sa pozerá do hĺbky duše človeka. Vidí všetko. Nič sa nedá zatajiť a pri pozeraní sa do jeho očí sa človeku ani nechce na nič hrať. Len sa otvoriť a vychutnávať si TEN pocit. Keď mizne čas, všedné povinnosti. Vtedy ma nezaujíma, čo budem variť na obed, ani to, že opäť nemám upratanú domácnosť. Oči svätca ma ťahajú do iného, skutočného sveta.
“Mami, a prečo sa na mňa ten ujo tak pozerá?” Pohľad Agapita vníma aj 8-ročná dcéra. Dôverne pozná, čo znamená. Niekedy je jeho pohľad prísny, niekedy láskavý, akoby odzrkadľoval to, čo v nás prevláda. Aj návšteva, ktorá príde k nám, vníma meniaci sa pohľad. Dokonca jeho pôsobenie presahuje dvere nášho bytu:
“Stmievalo sa. Zažala som svetlo, no nezaťahovala žalúzie. Susedku prišla pozrieť kamarátka, ktorá sa pozrela do zasvieteného okna. Všimla si obraz Agapita, ktorý ju zaujal svojím pohľadom. “Kto to je?” spýtala sa a dostala odpoveď. Keď mi to na druhý deň susedka rozprávala, ostala som milo prekvapená. Pretože to skutočné si nájde cestu ku každému človeku.
M.