Cestujeme krajinou. Pohľadom zavalím o honosnú vilu, ktorá sa rozprestiera na hektárovom pozemku. Vlastne si tú honosnosť skôr domýšľam, ako uvidím, pretože vila je obohnaná vysokým múrom, ktorý je zakončený ostatným drôtom. Nechýbajú ani bezpečnostné kamery. Spomaľujeme, pretože sa práve otvára automatická brána, z ktorej vychádza auto s čiernymi sklami. Majiteľ si teda poriadne chráni súkromie.
Ideme ďalej. O pár metrov vidím po ulici kráčať babičku. Do stovky jej nechýba veľa. Oblečenú v kvetovanej zástere ju predbiehajú deti na bicykloch, ufúľané od makových buchiet. „Janko, tie broskyne si si zabudol umyť!” kričí za jedným z chlapcov. “Babka, netreba. Pôjdem tak rýchlo, že vytrasiem všetky mikróby,” ozbrojí sa vnúčik železnou logikou. Smejem sa na tej scéne.
“Teta, nechcete?” Ponúkne ma chlapec, keď vidí, ako ho pozorujem. Najprv váham. To sa nepatrí. Ale čo! Mávnem rukou a nahnem sa za broskyňou. Chutí skvele. Zahalí ma teplo. Také jednoduché, ľudské. Uvedomujem si, že je to pre nás prirodzené. Chcela by som chlapcovi niečo ponúknuť. Nemám nič. Teplú minerálku a roztopenú čokoládovú tyčinku. Tak mu aspoň poďakujem a zaželám pekný deň. Chlapcovi nič viac netreba, už je aj tak zaujatý niečím iným. Vymením si s jeho starou mamou pár slov a ideme ďalej.
Malý chlapec v deravých teplákoch mi dal cennú lekciu. Mal dve broskyne. Nechal si jednu. Toľko, koľko potrebuje. Koľkokrát hrabeme pre seba, snažíme sa mať čoraz viac, pretože sa bojíme o svoje bezpečie. Pritom skutočné bezpečie nám všetkým zabezpečí ľudskosť. Spomenula som si príklad katastrofy na Haiti, ktorý sa spomínal na konferencii “Globálna kríza. Týka sa to už každého.” Po prírodnej katastrofe tam viac ľudí zahynulo nie v dôsledku tsunami, ale v dôsledku absencie ľudskosti. Ľudia sa zabíjali pre kôrku chleba. Pritom len vďaka zjednoteniu môžeme prežiť.
Zdroj: allatraunites.com