Spomínam si na obdobie môjho života, keď som zacítila silnú potrebu niečo zmeniť. Táto potreba pramenila z obrovského vnútorného smútku a pocitu nezmyselnosti života.
V mojom okolí som pozorovala príklady rozvrátených vzťahov, náhlenia sa ľudí do práce a z práce. Akoby sa všetci hnali zarobiť peniaze, alebo premýšľali o tom, kde ich zohnať. A to všetko rýchlo a hneď, lebo včera už bolo neskoro. No zároveň som si uvedomila, že žijem rovnako ako všetci. Pochopila som to počas materskej. Bola som sama s dvomi deťmi, a niekde vo vnútri som cítila, že niečo v mojom živote nie je v poriadku. Nie, nebol to pocit absencie muža. Bolo to hlboké pocitové vnímanie toho, že to, ako žijem, ako žijeme všetci nie je to pravé orechové. Nie je to to, čo človeka napĺňa, obohacuje. Nie je to to, čo som očakávala od života, keď som bola malé dieťa. Keď som postupovala z triedy do triedy, mysliac si, že na konci, keď doštudujem začnem žiť svoj život. Život, v ktorom budem cítiť slobodu od rodičov, lásku, šťastie a radosť.
A v tomto období mi toto pochopenie pomohlo odraziť sa od dna. Povedala som si, že neovplyvním to, ako sa správajú alebo ako konajú iní, ale môžem ovplyvniť to, ako sa budem správať a konať ja. A tak som začala od seba. Je zvláštne, ako sa nebadane začína meniť život človeka, keď sa pre niečo rozhodne. A ja som mala silnú túžbu.
Prvým krokom bola zmena myslenia. Myšlienky som sa snažila udržiavať na pozitíve. Pomáhala som tým, ktorí pomoc potrebovali a svoj život som sa rozhodla žiť tak, aby som neprežívala, ale naozaj žila. Spätne si uvedomujem, že ma napĺňal samotný proces konania, ktorý ma nesmierne obohacoval a začínala som sa cítiť vnútorne vyrovnaná a šťastná. Zlepšili sa mi vzťahy nielen v rodine, ale aj v okruhu, v ktorom žijem.
Som presvedčená, že ak sa človek rozhodne zobrať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk, nič ho nezastaví, aby zmenil k lepšiemu nielen svoj život, ale aj životy ľudí okolo neho. Všetko sa začína konaním TU A TERAZ.