Moja práca s deťmi zahŕňa aj návštevy u lekárov. Robievam doprovod neplnoletým deťom.
Keď s nimi čakám na vyšetrenie, poväčšine sa rozprávam sa s ľuďmi. Veľakrát si navzájom poradíme, niečo odporučíme, zasmejeme sa. Často sa stáva, že náš rozhovor preruší veta: „Nech sa páči, ďalší prosím.” A keď žena, alebo muž odchádza, dokončíme debatu, alebo si poprajeme všetko dobré a rozlúčime sa. Také bežné, jednoduché a prirodzené. Uvedomujem si, že my, ľudia, sme také krásne bytosti a všetci sme si tak blízki a navzájom prepojení. Ako korálky navlečené na jednej nitke alebo kvapôčky vody v oceáne. No a oceán, to je obrovská sila, a pritom sa skladá „len“ z týchto kvapiek…
Nedávno som išla s chlapcom k zubárovi. Cestou sa ma pýtal, či je pán zubár dobrý. Odpovedala som: „Pravdaže, pravdaže je dobrý.“ No popravde, v minulosti som ho zažila aj nahnevaného. Hlavne, keď bolo v čakárni veľa ľudí a on mal veľa práce.
A tak sme vošli dnu. Chlapec sa bál, a tak sa lekára spýtal, čo mu s tým zubom bude robiť. Zubár mu odpovedal: „Ukáž, pozriem to. No, máš tam len korene, musím ti to vytrhnúť.“ Chlapca zaujímalo, či ho to bude bolieť. „Nie dám ti injekciu,“ zaneli slová zubára. Po injekcii sa mu chlapec prihovoril a povedal: „Vy ste dobrý zubár, viem aj ako sa voláte, ste dobrý človek“.
Tieto úprimné slová vyčarili na tvári pána zubára veľký úsmev. Bolo krásne pozerať sa ta týchto dvoch ľudí. Zubár mu ukazoval, kde sa napúšťa voda, trpezlivo čakal, kým si chlapec vypláchne ústa a vydýchne si. Dokola sa pýtal: „Nebolí, že?“ Upokojoval chlapca a občas sa aj zasmiali. Aká príjemná môže byť návšteva u zubára! Ako sme tak kráčali domov, chlapec mi hovorí: „Ten ujo zubár je dobrý. Chcem mu namaľovať obrázok“.
Viete, takto nejako si predstavujem jednotu. Takto nejako si predstavujem to, čo nás všetkých môže zomknúť a spojiť v jeden nádherný oceán.
Také jednoduché, že?
A.