Povedať áno novým veciam, zážitkom, príležitostiam pre vnútorný rast. Moje ego má rado svoju zónu komfortu. Svoju posteľ, miesto pri stole, svoju šálku na kávu, hoci sú to len veci, ktoré dočasne používam.
„Prídete k nám?“ spýtala sa ma sestra pred týždňom. Prvá reakcia vo mne bola jednoznačná: „Nie! Mám predsa toľko roboty! Nemôžem predsa strácať čas!“
Vedela som, čo mám urobiť. Stačí sa len držať vnútornej opory. Toho skutočného a živého, jedinej istoty, ktorá je vo mne bez ohľadu na to, kde sa nachádzam. „Jasné. Prídeme!“ odpovedám. Viem, že sa všetko poskladá. Už mám tú skúsenosť. Balím do kufra zopár veci pre mňa a dcérku, hodím tam aj notebook a sme pripravené vyraziť.
V rýchliku sme nastúpili do iného vozňa. Všade veľa ľudí, kufrov, hluku. No vzájomne bolo tak ľahké prekročiť vznikajúcu nervozitu. Keď sa nedalo pohnúť z miesta, obrátili sme to na žart. Mladí cestovali na dovolenku, babička za svojimi vnúčatami, ktorým chcela darovať obraz zabalený v starej deke. „Ani neviem, čo tu robím!“ priznal štýlovo oblečený pán v rokoch. Zasmiala som sa: „Veď ani ja!“ Stačil úsmev, a pokračovali sme v ceste do správneho vagónu.
V kupé nám dôchodkyňa rozprávala životný príbeh. Mnoho vecí by som už urobila inak. Viac by cestovala a menej by sa trápila pre deti. Pochopila, že život je cenný dar.
„Vy mladí sa len naháňate, neviete si užiť život. Ja som minule nastúpila do iného vlaku. Viezla som sa cez pol Slovenska. Netrápila som sa. Kde sa mám tak ponáhľať? Veď aj vnukom je to úplne jedno, či prídem o piatej večer alebo o siedmej. Zmení sa niečo? Nezmení!“ Teta ani netušila, ako jej rozumiem. Postavila som sa k oknu. Ponaťahovala som sa. Užívala si výhľad na krajinu po daždi. Z lesov stúpal opar. Spomenula som si na príbeh o najšťastnejšom človeku. Nájdete ho v knihe AllatRa. Keď vieš, že nič nepotrebuješ. Pretože všetko, čo potrebuješ, je v tebe. Presne tak som sa cítila.
Zdroj: A. Novych: AllatRa