Už od útleho detstva som cítila, že Boh existuje. Prečítala som mnoho duchovnej literatúry, no až dnes, vďaka Znalostiam z relácií s účasťou Igora Michajloviča Danilova a kníh od autorky Anastasie Novych, si uvedomujem, že môj vzťah k Bohu bol ešte donedávna čisto spotrebiteľský. Boha som totiž vnímala ako určitú bytosť, ktorá má za mňa vyriešiť moje problémy a plniť moje materiálne túžby.
K Bohu som sa obracala s prosbami
Mnohokrát som potrebovala dôvod na to, aby som sa začala modliť. K Bohu som sa obracala ako malé dieťa k rodičovi s prosbami typu: „Bože, prosím, nech dostanem túto prácu,” alebo „Pane, naplň ma dobrým zdravím”. Dokonca aj moja vďačnosť Bohu bola založená na spotrebiteľstve. Keď sa mi niečo podarilo, ihneď som si na neho spomenula – „Bože, ďakujem Ti, že si vyriešil tento problém.” Otázkou je, zaujímajú Boha skutočne naše materiálne túžby? Áno, musíme v tomto svete nejako žiť, vychádzať s ľuďmi, zabezpečiť si bývanie, potravu a podobne. Ale prečo o to prosiť Boha? Veď všetky svetové náboženstvá i rôzne duchovné smery sa zhodujú na tom, že Boh je láska. A čo má láska spoločné s plnením našich prianí ako je mať dobré zdravie, zapôsobiť na niekoho, získať určitý status alebo postaviť si dom?
Ako hovorí Igor Michajlovič Danilov v relácii Paranormálne javy v človeku:
„Systém povyšuje človeka na takú úroveň, že dokonca aj Boh je povinný mu slúžiť. Boh nie je džin, on nie je nikomu nič dlžný a nikomu nič nerobí. On ti dal to najdôležitejšie – šancu.”
Šancu získať Život a stať sa:
„Skutočným Anjelom. A vzlietnuť do Večnosti. A stať sa rovným medzi rovnými. Stať sa časťou Duchovného Sveta.” úryvok z relácie Kto si ty
Z ďalších relácií som pochopila, že to práve my ľudia musíme Bohu dokázať, že sme hodní toho, aby sme sa vrátili domov. A ako? Cez lásku. Božiu lásku však nemožno porovnávať s tou ľudskou. Pretože Boh je pravá láska, ktorú človek hľadá celý život a zároveň tá jediná, ktorá vedie k duchovnej spáse. Toto pochopenie mi doslova zmenilo život. Uvedomila som si, že modlitby nám neboli dané preto, aby sme niečo získali, ale preto aby sme sa spojili s duchovným svetom, naučili sa milovať a v konečnom dôsledku i duchovne oslobodiť. Naučiť sa skutočne milovať je však v dnešnej spotrebiteľskej spoločnosti, ktorá v nás nevyzdvihuje to najlepšie a neustále nás núti po niečom túžiť, mnohokrát cesta na celý život.
Je to skutočne oslobodzujúce
Ubehli dva roky odkedy som sa dostala ku Znalostiam a za toto obdobie som u seba spozorovala, že nielen neprosiť Boha o materiálne, ale aj netúžiť po materiálnom je neskutočne oslobodzujúce. Dnes viem, že čím viac túžim, tým ďalej som od Boha. Túžby totiž negatívne zamestnávajú moju myseľ a podnecujú ma k tomu, aby som nežila v prítomnom okamihu, práve naopak, v akejsi ilúzii večného nedostatku. Dosiahnutie niečoho v materiálnom zmysle ma už neuspokojuje tak ako predtým. Je to len akási dočasná náplasť na ten pocit odlúčenia, ktorý je vo vnútri – túžby vrátiť sa domov.
Tento pocit sa však zmierňuje každou duchovnou praktikou a uplatňovaním znalostí v mojom každodennom živote. Viem, že pri skrotení mojich túžob mám pred sebou ešte veľa práce, ale dnes už Boha prosím iba o jedno – o moju duchovnú spásu. Pretože to je jediná, skutočná túžba mojej duše. A za čo Bohu ďakujem? Iba za to, že je.
Simona
Zdroj: polahoda
Kto tu spája Boha s cirkvou. Na ceste k Bohu... ...
" Technický pokrok síce priniesol... ...
Ateista má pred vami výrazný náskok. Ten boha... ...
Mýliš sa Janko, ja určite a zrejme ani autorka... ...
Vypadá to rozumne, ale ide o demagógiu. Táto... ...
Celá debata | RSS tejto debaty