Duchovný rozvoj

„A čo si o mne pomyslia?“ Túto otázku som si kládla veľakrát za život. Tak často, že si to netrúfam spočítať. Pamätám si, že ma to trápilo už v škôlke. Preto som z toho, čo som vyviedla, obvinila druhé dieťa, len aby som JA ostala v lepšom svetle. Vďaka reláciám s Igorom Michajlovičom, ktoré pomáhajú zbavovať sa všetkých nánosov a objasňujú, ako pracuje naše vedomie pomocou myšlienok a obrazov (ten „čert“ alebo démon, ktorý je v nás ukrytý) som pochopila, akú nesmierne ťažkú nošu, plnú strachov, som nosila.

Ako som rástla, trápila som sa čoraz viac a viac. „Kľúčovú“ otázku, čo si kto o mne pomyslí, som riešila niekoľkokrát denne. Či v tých nohaviciach nevyzerám tučná, čo si o mne myslí spolužiak, kamarátka, triedna profesorka, rodičia, kamaráti, príbuzní… Dokonca ma trápilo i to, čo si o mne pomyslí človek, ktorého už v živote nestretnem. A presne tým som žila. Vytváraním masky, obrazu dobrého a obľúbeného človeka, ktorý sa snažil všetkým ulahodiť.

A výsledok? Nula nula nič. Strata času, energie a najmä života. Životnej energie, ktorá slúži na to, aby som sa dostala k Bohu. Domov, do Duchovného sveta, kde nie sú obrazy, nemusím sa snažiť na nikoho zapôsobiť, pretože tam je len to skutočné. Živé, nádherné  a večné. To, čím skutočne sme.

Znalosti uvedené v knihách od Anastasie Novych a relácie s Igorom Michajlovičom mi zmenili život. Zachránili ma. Vďaka praktickým osobným skúsenostiam som pochopila a precítila, že Znalosti sa dajú aplikovať kdekoľvek. Že každý má na tom svojom mieste,  kde sa nachádza, ideálne podmienky. Nemusím ísť bývať do zrubu (aj to bol jeden z mojich snov, chcela som pestovať bylinky a žiť bez elektriny, no myslím, že by ma to hneď prešlo). Nemusím sa stať mníškou, vyholiť si hlavu či vytvárať obraz duchovného človeka pre okolie. Môžem žiť obyčajný život, mať profesiu, záujmy, susedov, líčiť sa, no vnútri žiť Duchom.

Prechádzala som si obdobím, že som sa bála ľuďom vravieť o AllatRa, aby ma neonálepkovali nálepkou „sektár.“ Poprosila som Boha o pomoc a naštudovala si, čo je to vlastne sekta. A podľa všetkých znakov a podmienok, podľa ktorých sa určitá organizácia alebo skupina ľudí považuje za sektu – AllatRa nespĺňa ani jednu. A začala som hovoriť. Pochopila som, že keď prichádza naplnenie, tak je ohromná chuť sa s tým podeliť. Vždy sa nájdu slová. Spôsob, ako sa dotknúť Duše druhého človeka. Dôležité je nemlčať.

Posledná relácia s Igorom Michajlovičom Danilovom „Ruka priateľa“ ma zasiahla. Vďaka nej som hlbšie pochopila, že svet zmeníme len vtedy, keď prestaneme všetci mlčať. Hovoriť      o tom, čo vieme, aby mohla ísť Pravda do sveta. Ako povedal Igor Michajlovič, jediné, čo nás zastavuje, je strach z toho, čo si o nás pomyslia tí druhí. Tí, ktorí nikdy nebudú za nás žiť naše životy. Môžu si pomyslieť hocičo. S najväčšou pravdepodobnosťou sa nachádzajú  v tej istej situácii, ktorou prechádzajú mnohí: „Trápia sa nad tým, čo si o NICH pomyslia tí druhí.“ No nie je to paradox?

Zdroj: allatra.tv, Anastasia Novych: AllatRa