Duchovný rozvoj

Náhody nebývajú. Všetko, čo sa nám deje, má svoj zmysel, stačí ho len uvidieť.

Na skupinke sme sa s priateľmi rozprávali o tom, aký dôležitý nástroj na odhalenie práce nášho vedomia i systému je zapisovanie. Dali sme si úlohu, celý týždeň poctivo zapisovať myšlienky. Listujúc vo svojom denníku som si pozrela zápis zo dňa presne pred rokom…

Denník je veľmi dôležitý, nielen že nám presne ukazuje, že je nami cez myšlienky manipulované, no zároveň sa čítaním zápiskov môžeme dostať späť do situácie, ktorú sme prežili, ale teraz už vieme uvidieť širšie súvislosti, získať nové pochopenia.

19.04.2020 som mala zapísanú komunikáciu medzi mnou a priateľkou. Náhodou-nenáhodou sme sa zoznámili cez Skype a potom sme si raz viac-raz menej písali približne pol roka. Bol to jej posledný polrok na tomto svete. Umierala. Naše rozhovory boli skutočné, hlboké a pre nás obe veľmi obohacujúce. Mária bola nádherná. Mladá matka 5-ročného dieťaťa a čerstvá manželka, ktorá chápala, že jej nebude dopriate vidieť jej dcérku vyrastať.

Pamätám si, že moja komunikácia s Máriou bola absolútne čistá. Po predchádzajúcej skúsenosti so smrťou, po nadobúdaní skutočnej duchovnej skúsenosti a aj tým, že som sa na základe toho prestala báť smrti, som proces našej komunikácie vnímala ako Rozhovor Duší. Nebolo strachu, nebolo smútku, bolo To, čo zaháňa aj tie najväčšie strachy – bol s nami Boh. Mária umrela. Pokiaľ žila, boli sme navzájom prepojené niečím Vyšším – nádherným. Nemuseli sme si písať, no boli sme v spojení. Posledný týždeň už nepísala, neodpovedala, no bola so mnou. V jeden deň som si uvedomila, že spojenie nie je. Bolo prázdno tam, kde predtým bola ona. Vedela som, že už nie je na tomto svete.

A práve listujúc v zápisníku konkrétneho dňa, 19.04.2020, som zaznamenala ešte jeden zápis, ktorý bol nemenej dôležitý, ako ten pred tým, týkajúci sa posledných dní Márie. V to popoludnie, po jednej z posledných komunikácií s Máriou, sme boli celá rodina na chalupe v blízkom okolí. A zápis sa týkal pozorovania môjho vzťahu k dcére…

Neustálym pozorovaním vlastného správania, myšlienok, pocitov, emócií dokážem zaregistrovať to, kedy niečo nie je v poriadku. To sa udialo aj vtedy na dvore pri chalupe, kedy moje dieťa, aj keď dospelé, potrebovalo byť so mnou. Potrebovalo cítiť súznenie, počuť pekné slovo, pocítiť objatie, cítiť vzájomné prepojenie dvoch Osobností. A to tam práve nebolo! Tá istá ja, ktorá dokázala „pred chvíľou“ rozdávať lásku priehrštím, som uverila vedomiu, že je niečo väčšie a niečo menšie. Niekomu treba dať viac a niekomu netreba vôbec! Systém cez vedomie delil na „vyšší záujem“ a niečo nižšie, obyčajné, bežné, menej dôležité!

Zaregistrujúc túto manipuláciu som sa dokázala spamätať a uvidieť pravú príčinu, čo sa deje. Otvorene a úprimne som dcére vysvetlila, čo sa udialo. Že som, mysliac na Máriu, zabudla na ňu a poprosila o prepáčenie. Úprimným ospravedlnením, priznaním pravdy sa všetko dostalo do normálu.

Nie je nič vyššie, nie je nič nižšie. Život je proces, ktorý prináša každý okamih nové a nové situácie, v ktorých dokazujeme, či sme Človek. Nie je to včera, nie je to zajtra, vždy je to práve teraz. Vedomie sa snaží vždy, akýmkoľvek spôsobom, odtiahnuť človeka od svojej Podstaty, ktorou je Láska.

Maličkosti nie sú. Všetko, čo robíme, máme robiť ako Človek. Je to jednoduché a je nám to blízke. Tým, že pozorujeme čo sa deje, diabol nad nami stráca moc. Vtedy vidíme, ako to je naozaj. Stačí byť len sám k sebe úprimný a čestný.

Ak nám vedomie nahovára, že práve tým jedným konaním „zachraňujem svet“, a iné je menej dôležité, tak vieme, že to nie je pravda. Svet zachraňujeme každú sekundu tým, akí sme vo vzťahu ku všetkému a všetkým. Niet väčších a menších úloh, cieľov, situácií. Nech je to čokoľvek, na prvý pohľad bezvýznamná situácia, no každý jeden okamih nášho života je len možnosť, ako dokázať Bohu, že sme Človekom.

H.